nemezis

Napriek tomu, že moje články tak nevyznievajú a že teraz môžete mať dojem, že sa vám snažím nahovoriť opak, v skutočnosti som Andrejovi Dankovi za jeho kandidátku vďačný. Jednak preto, lebo priniesla do politiky takú bezprecedentnú tuposť, ktorú ostatné politické strany nedokážu ponúknuť a ja mám o kom a o čom písať, jednak preto, lebo vďaka tejto kandidátke práve vzniká prvá slovenská aristokracia – očovská, huliacka.

Vzhľadom k zhovievavosti , ktorú som prirodzene z vypočítavosti naznačil v prvom odstavci ( keďže v skutočnosti by som bol najradšej , keby každý volil PS ) počítam s tým, že ma za tento článok nikto nepoženie pred nejakú komisiu, ktorej polovica zástupcov bude mať oblečené kroje a druhá polovica poľovnícke uniformy.

My Slováci, sme nikdy v histórii nikdy nemali vlastnú šľachtu, vlastného panovníka, ale to sa pomaly mení. Panovníkom sa stáva krásny človek žijúci v súlade s očovskou, bukolickou prírodou, predseda miestneho urbáru, poľovného združenia, exstarosta Očovej , minister cestovného ruchu a športu Rudolf Huliak. Kvalifikačné, odborné a vzdelanostné predpoklady na zastávanie postu ministra slovenskej vlády ? Superexpert cez striekanie áut a “vlastný sedliacky rozum“. Teda s nulovou výbavou viesť čokoľvek, možno okrem strelnice pri kolotočoch. Členov tejto bravčovo-kapustno-pivnej aristokracie poznáme v každej stredne veľkej dedine, v každej doline podľa toho, že majú rovnaké vzorce správania. Napriek tomu, že už to nie sú mečiarovskí a ficovskí podnikatelia, hospodáriaci na cudzej pôde, spája ich, jemne povedané, výrazne pragmatický prístup k veľakrát problematickým spôsobom nadobudnutej pôde. Títo miestni zbohatlíci, pre ktorých je typické jednak populárne klišé – naši otcovia dedovia by sa v hrobe obracali, keby sme si našu pôdu, les predali a nehospodárili na nej sami, jednak nostalgia za socializmom, spravidla ignorujú ekologické témy. Sám hulvátsky panovník považuje ochranárov za zbytočne platené liberálne duše vo flanelových košeliach, či vyťahaných svetroch a sandáloch, ktorých by popravoval a spaľoval na futbalových ihriskách. Pri svojej nevzdelanosti sa nepotrebujú zamýšľať nad paradoxom socialistického kolektivizmu a popularite súkromného vlastníctva pôdy.

Ešte sa vrátim k našim dedom a otcom obracajúcim sa v hroboch. Som k tomuto obracaniu trocha skeptický. Naši dedovia boli od svojich políčok a záhumienkov existenčne závislí, teda ich morálkou bolo prežitie a nie zisk, pokiaľ sa tieto nehnuteľnosti stali v čase socializmu objektom zoštátnenia, naši otcovia sa stali majiteľmi akurát tak straníckych knižiek ( z niektorých sa stali kariérni komunisti ), pričom dnešní agronáckovia úplne zľavili z fyzického hospodárenia na svojich záhumienkových kráľovstvách a vďačne sa stali závislými na dobre zásobených obchodných reťazcoch a o pôde rozmýšľajú výlučne monetárnym spôsobom, je to hra na istotu – že pôda bude mať v budúcnosti vyššiu hodnotu.

Čo týmto všetkým chcem povedať ? Snaha kritizovať niekoho preto, že zhodnocuje svoj majetok je od začiatku mylná, je to absolútne legitímna ambícia, ku konfliktu dochádza vtedy, keď sa táto novodobá šľachta, ktorá má ambíciu šéfovať úplne všetkému vysmieva a spochybňuje v príslušnom odbore vzdelané ochranárske autority, v snahe maximalizovať zisk z vlastnených nehnuteľností. Nebudeme si nič nahovárať, vzdelané autority sú považované za slniečkárske nuly a ich názory za krčmové bláboly. Viď ekotupca, ministra životného prostredia Tomáša Tarabu, ktorý vyriešil potravinovú nezávislosť Slovenska výrubom pionierskych drevín a prirodzenú obnovu lesa prirovnal k tenisovým kurtom. Kuffovci by vedeli rozprávať o tom, že taká dobrota, ako “kalamitná ťažba“ sa za priaznivých okolností proste nedá odmietnuť. Keď urobia inventúru cudzieho majetku a zbijú pri tom miestneho farmára ( bum, prásk, jééé…. nemal šancu ) Kuffa ml. si zalieta nad vtáčimi hniezdami a popreháňa sa na štvorkolkách po národných parkoch a Kuffa st. povozí po diaľnici všetky papeky na služobnom aute, žmurknú sa na zúbok aj kalamitnej ťažbe v národných parkoch. Príslušné envirovzdelanie, rozum a srdce na jednej strane a snaha o maximálny zisk si často idú pekne po krku a majitelia lesných pozemkov nie vždy ustoja túto bitku so cťou. Arogancia na jednej strane a absencia príslušného vzdelania na strane druhej, dáva niektorým ľuďom v rozhodovaní neskutočnú slobodu.

Vzťah novotvoriacej sa bravčovo-kapustovo-pivnej slovenskej aristokracie a Európskej únie ? Európsku úniu odmietajú ako zlo, ktoré sa im snaží rozkázať, čo si majú myslieť, ako majú hovoriť a koho majú mať radi a preto má Národná koalícia v programe vystúpenie nielen z EÚ, keďže jej bohato platení úradníci na nekonečných rautoch počas požierania obložených chlebíčkov riešia podľa nich len zakrivenie uhoriek. Neskrotnú túžbu po čerpaní únijných dotácií však neodmietajú a nato aby nebolo dotované to, čo ich nezaujíma, sú tým kaviarenským intelektuálnym prascom ochotní priniesť do Bruselu demižón dobrej domácej pálenky, pár klobás, prípadne pozvať niektorých z nich na poľovačku. Keď mohli tieto lakoty pomôcť pri vybavovaní prijatia na vysokú školu trom deťom jedného rustikálneho miestneho aristokrata a pracovného miesta pre nevestu druhého na emenvé, musia otvoriť aj láskyplné náručie euroúnijnej komisie, plnej peňazí. Brilantný plán, ako sa potom dostanú do tých správnych vreciek bez záujmu verejnosti je už vypracovaný, veď kto, ak nie regióny dokážu s nimi efektívne hospodáriť. To, že keď štát na začiatku deväťdesiatych rokov vracal miestnym lesným spoločnostiam užívacie práva a jedna polovica príbuzenstva bola kvôli tomu, aby zasadla do jeho orgánov ochotná odkáglovať tú druhú polovicu, neodráža ich vzťah k prírode, ale k peniazom. Nerobte zo mňa vola, že si vymýšľam, ja som im tie lesy vracal, len tie horiace LKTečky a senníky im už hasili požiarnici. Verte mi, dôvodom požiarov nebol hlaváčik jarný, ani lykovec muránsky, ani soldanelka karpatská, na takúto chránenú flóru naši noví aristokrati zvysoka ( každý nech si dosadí svoj vulgarizmus, keď niektorí z vás mi vyčítajú používanie vulgarizmov).

Takže môžeme to spočítať a podtrhnúť, pretože sme na konci. Keďže niektorí mi vyčítate, že občas je môj jazyk ťažší ako kórejština, dnes som sa tomu snažil vyhnúť .Čakám na komentáre niektorých milých ľudí, ktorí sa v tomto texte spoznajú, ja som si už však zvykol, vždy keď som hovoril chvíľu pravdu, nenávisť si ma už našla, či to bolo v zamestnaní,, alebo pri písaní blogov. Aby ste tento článok nepochopili zle, napriek tomu, že všetko čo som opísal sa naozaj deje, v záujme objektivity je treba zdôrazniť, že určitá časť majiteľov pôdy na vidieku a určitá časť poľovníckeho stavu má k prírode naozaj vrúcny vzťah a podľa toho sa k nej aj správa, nepozerá sa na ňu ako na pokladničku, z ktorej je treba vybrať čo najviac grošov. Práve týmto vlastníkom, poľovníkom, ale hlavne ochranárom, ktorí sa v rukách novej rustikálnej slovenskej aristokracie a v rukách Huliaka, Tarabu, či Takáča musia cítiť ako Židia z doby tretej ríše, venujem tento blog.