Pred pár dňami boli zverejnené výsledky pozoruhodného prieskumu verejnej mienky, ktorý vypracovala agentúra Focus pre internetový portál 360tka. Respondenti dostali otázku: „Ak by Slovensko bolo napadnuté Ruskom, čo by ste urobili?“
Len 14 percent opýtaných odpovedalo: „Bojoval by som.“
Nadpolovičná väčšina (58 percent) odpovedala: „Nebojoval by som, ale brániť krajinu treba.“
Ďalších 13 percent zastávalo názor: „Nemali by sme klásť odpor.“
Zvyšných 15 percent nevedelo na otázku odpovedať.
Z hľadiska politických preferencií najväčší podiel ľudí, ktorí by boli ochotní brániť Slovensko proti hypotetickej ruskej invázii, bol medzi voličmi SaS (30 percent z nich by sa bránilo, kým len tri percentá by odporúčalo neklásť odpor), prekvapujúco SNS (28 percent obrancov verzus 18 percent kapitulantov), hnutia Slovensko (25 percent verzus 9 percent) a PS (23 verzus 2 percentá). V prípade voličov KDH by bojovalo 12 percent opýtaných, kým 9 percent by odporúčalo vzdať sa.
Čísla strán Smer a Republika sa na seba dosť podobali. Z ich voličov by bolo ochotných bojovať za Slovensko po deväť percent opýtaných. Naopak, odpor proti Rusku by odmietlo 19 percent voličov Smeru a 21 percent voličov Republiky.
V prípade koaličného Hlasu by zhodne po sedem percent bolo ochotných bojovať i vzdať sa.
Jedna vec je na tomto prieskume vyložene úsmevná: nadpolovičná väčšina ľudí si síce teoreticky uvedomuje, že vlasť by sa brániť patrilo, no sami by nebojovali. Nechali by to na niekoho iného.
Tých 14 percent ochotných brániť vlasť v prípade ruského útoku síce vyznieva ako zúfalo málo, no skúsme tento pohár vnímať nie ako poloprázdny, ale ako poloplný. Veď 14 percent z približne 4,5-milióna dospelých občanov SR je asi 630-tisíc mužov a žien.
Nejde o zanedbateľnú silu. Na porovnanie, niektoré odhady z Kyjeva o počtoch ruských vojakov, nasadených na frontoch momentálne proti Ukrajincom, hovoria o čísle 620-tisíc.
Otázne skôr je, či by Ozbrojené sily SR dokázali takýto počet ľudí vycvičiť, vystrojiť a vyzbrojiť, prípadne koľko by im to trvalo. A či by naša málopočetná profesionálna armáda nebola prevalcovaná skôr, než by občania Slovenska vôbec dostali šancu zapojiť sa do obrany vlasti. Tému, ako by sa v prípade napadnutia našej krajiny zachovalo politické vedenie štátu, radšej ani neotvárajme.
Našťastie, ruský vpád na Slovensko je zatiaľ čisto hypotetická záležitosť. Medzi nami a Ruskom je totiž Ukrajina, ktorá už tri roky húževnato kladie agresorovi ozbrojený odpor, za čo ju naši momentálni vládni politici neprestajne verbálne kritizujú a ponižujú. V skutočnosti by bola namieste skôr vďačnosť, že Ukrajinci držia Rusov ďaleko od nás.
Vyššie opísaný prieskum verejnej mienky bol zverejnený týždeň pred oslavami 80. výročia porážky nacistického Nemecka a konca druhej svetovej vojny v Európe. To, že dnes máme život, dokonca život v slobode, je aj vďaka tomu, že milióny ľudí boli v minulosti ochotné riskovať svoj život vo vojenskom konflikte.
Druhá svetová vojna – najmä okolnosti jej rozpútania sú veľkým svedectvom o tom, že pokusy uzmierovania agresora nefungujú. Najmä pokusy uzmierovať agresora tým, že sa mu podhodia iné krajiny, aby si náhodou nepochutnal aj na nás. Naopak, s jedlom spravidla rastie chuť. Kto chce mier a pokoj, mal by, paradoxne, vyžarovať navonok rozhodnosť a odhodlanie brániť sa.
Druhá svetová vojna so sebou nesie ešte iné lekcie. Napríklad keď chcete pred vojnou utiecť, môžu sa vám postupne minúť bezpečné krajiny, kam sa dá odpratať. Lebo vojny sa šíria. Ako povedal slovenský politológ Daniel Šmihula vo videu, ktoré Postoj zverejní v priebehu nasledujúcich dní: „Nejeden Európan v roku 1939 ušiel pred vojnou do juhovýchodnej Ázie, kde sa mu často po roku 1941 stalo, že skončil v nejakom japonskom koncentračnom tábore.“
Je tu aj lekciu pre tých, ktorí tvrdia, že brániť vlasť nemá zmysel, lebo už nad svojou krajinou zlomili palicu. Toto hľadisko podceňuje, že práve vojna môže byť spôsobom, ako bojom proti cudziemu agresorovi vybojovať želané spoločenské zmeny aj vo vlastnej krajine. Ženy získali po prvej svetovej vojne v mnohých štátoch volebné právo aj preto, že počas konfliktu pracovali v muničných fabrikách – vybojovali si ho svojím nasadením na „domácom fronte“. Podobné emancipačné procesy (odstránenie diskriminácie Afroameričanov, antikoloniálne hnutie či posilnenie možností vertikálnej sociálnej mobility pre navrátilcov z vojny) posilnila a urýchlila aj druhá svetová vojna.
Na tomto mieste sa nedá obísť ani jedna z očakávaných udalostí nasledujúcich dní. A tou je účasť predsedu vlády SR Roberta Fica na oslavách konca druhej svetovej vojny v Moskve v piatok 9. mája.
Ruské médiá už zverejnili, ktorí zahraniční štátnici prijali pozvanie Vladimira Putina popri slovenskom premiérovi. Spolu s našou krajinou ide o devätnásť štátov.
Do Moskvy priletí čínsky prezident Si Ťin-pching, brazílsky prezident Lula de Silva či srbský prezident Aleksandar Vučić. Chýbať nebudú ani bieloruský prezident Alexandr Lukašenko či venezuelský prezident Nicolás Maduro. A ešte vrcholní predstavitelia nasledujúcich štátov: Kuba, Vietnam, Burkina-Faso, Palestína, Abcházsko, Azerbajdžan, Tadžikistan, Turkménsko, Kazachstan, Kirgizsko, Uzbekistan, Arménsko a Republika srbská (v rámci štátu Bosna a Hercegovina).
Na vojenskej prehliadke sa má popri historickej vojenskej technike prezentovať aj tá súčasná. Zúčastniť sa na nej má asi 10-tisíc vojakov z rôznych zložiek ruských ozbrojených síl. A práve v tom je problém.
Robert Fico síce tvrdí, že ide do Moskvy, lebo chce vzdať hold hrdinom, ktorí v radoch Červenej armády oslobodzovali Slovensko, no od konca druhej svetovej vojny ubehlo 80 rokov. Tí, ktorí v nej priamo bojovali, už buď zomreli, alebo majú takmer sto rokov. Kto reálne bude po Moskve pochodovať, sú vojaci súčasnej ruskej armády, ktorá vedie nevyprovokovanú útočnú vojnu na území Ukrajiny a ktorej príslušníci sa podieľali na vraždení civilistov v Buči či nedávno v meste Sumy.
Je hanebné, že slovenský premiér sa chystá robiť „krovie“ na takomto podujatí, ktoré v skutočnosti len zneužíva pamiatku sovietskych vojakov z druhej svetovej vojny za účelom upevnenia Putinovho režimu v Rusku súčasnosti.
Nádejou je, že nie všetci Slováci sú ako on, nie všetci schvaľujeme túto cestu a nebojme sa ani dať to najavo: Nás Robert Fico v Moskve nezastupuje.
Celá debata | RSS tejto debaty