nemezis

Píšem tieto riadky nie preto, aby som priniesol jedinú pravdu, ale aby som upriamil pozornosť na tú, ktorá nezaznieva v prejavoch, nekráča v sprievodoch, ani sa jej netlieska na Červenom námestí. Je to pravda ukrytá v tichu medzi slávnostnými gestami – v archívoch, pamäti a spomienkach, často bez potlesku.

Pozývam vás do tohto priestoru, pretože v ňom môžeme lepšie porozumieť tomu, čo sa dnes znova stráca – schopnosti rozlišovať medzi spomienkou a jej zneužitím, medzi úctou a propagandou.

Nie je v poriadku, ak sa oslobodenie pripomína tak, že sa oslavuje režim, ktorý z neho vytvoril mýtus. Nie je v poriadku klásť vence ako symbol mieru a zároveň zatvárať oči pred tým, keď je mier porušovaný. Kým budeme tlieskať sile, ktorá vzbudzuje strach, uniká nám sloboda.

Netreba zabúdať, že 23. augusta 1939 Sovietsky zväz podpísal s nacistickým Nemeckom pakt Ribbentrop–Molotov. Že krátko na to – 1. septembra – Hitler napadol Poľsko zo západu a 17. septembra z východu vpadli Sovieti. Poľsko čelilo dvom totalitám naraz – a svet, ktorý mal záväzky, mlčal.

Tisíce poľských dôstojníkov, učiteľov, vedcov boli deportované do gulagov. Viac než 22-tisíc z nich bolo v roku 1940 popravených – v Katyni, Charkove a inde. Desiatky rokov to nebolo priznané. Pravda vyšla najavo až po desaťročiach. A hoci dnes vieme viac, stále existuje snaha túto pravdu zľahčovať.

Červená armáda neprišla oslobodzovať preto, aby darovala slobodu. Jej príchod znamenal pre mnohé štáty začiatok nového podriadenia. Krajiny ako Československo, Poľsko či Maďarsko sa ocitli v sovietskej sfére vplyvu – ich samostatnosť bola falošná, ich sloboda obmedzená. Režim kontroloval vzdelávanie, médiá, myslenie.

Dlhé roky sa táto realita zakrývala rečami o bratstve. Ale pravda bola iná – nešlo o dar, ale o stratégiu. Nešlo o oslobodenie, ale o výmenu jedného útlaku za iný. A ten nový sa často skrýval za slová, ktoré zneli vznešene, ale neslobodne.

Pri spomienke na víťazstvo nad nacizmom si musíme uctiť každého, kto bojoval a priniesol obetu. No nemali by sme zabudnúť, ako rýchlo sa môže víťazstvo premeniť na nový spôsob útlaku.

Zvlášť krutý osud mali vojaci Červenej armády, ktorí prežili zajatie. Po návrate boli považovaní za podozrivých. Miesto vďaky ich čakal výsluch, podozrenie zo zrady a gulag. Tí, ktorí bojovali na západe, čelili vyšetrovaniam, umlčovaniu a často aj likvidácii. Režim sa bál aj vlastných. Pretože nie všetci, ktorí bojovali, boli ochotní mlčať.

Nesmiernu tragédiu predstavoval aj hladomor na Ukrajine v 30. rokoch. Umelo vyvolaný, systematický. Milióny zomreli. Dlhé roky sme o tom nehovorili – lebo bolo pohodlnejšie mlčať než hľadať pravdu. A práve dnes potrebujeme vedieť, kam vedie mlčanie.

Preto sa musíme pýtať: čo dnes vlastne oslavujeme? Mier? Slobodu? Alebo rituály, ktoré zakrývajú nepomenovanú skutočnosť?

Keď dnes kladieme vence na hroby neznámych vojakov, pripomeňme si ich odvahu. Ale nezabudnime, že ich pamiatku nesmieme zneužívať. Dnešné pochodujúce vojská by mali byť symbolom obrany, nie nástroja strachu.

Potrebujeme menej potlesku pre zbrane – a viac otázok. Menej veľkých slov – a viac otvorených archívov. Len tak porozumieme, komu tlieskame – a čo to o nás prezrádza.

Nechceme sa vrátiť späť. Chceme mier – taký, ktorý nestojí na sile, ale na dôstojnosti. A ak nechceme prísť aj o tú, nesmieme mlčať.

Úctu prejavme tým, ktorí trpeli a bojovali. No buďme opatrní voči tým, ktorí ich pamiatku dnes používajú ako zástenu. Pravda nie je vždy hlasná – ale je to práve ona, čo nás môže zachrániť.