nemezis

Včerajší prejav premiéra Roberta Fica v Michalovciach pred ruským veľvyslancom nás katapultoval do novej sféry. 

Dalo sa očakávať, že slovenský premiér Robert Fico využije posledné dni pred odletom do Moskvy na 80. výročie oslobodenia na svoju typizovanú stranícku rétoriku: že nemôže mlčať a musí kričať, keďže sa nám mainstream snaží vymazať historickú pamäť o druhej svetovej vojne, alebo že sloboda prišla z východu, Červenej armáde patrí všetka sláva, pričom dnes je Západ zodpovedný za novodobé vojnové štvanie a vyvolávanie nenávisti proti Rusku.

Ale včera v Michalovciach na vojenskom cintoríne Červenej armády zašiel Fico ešte ďalej. 

Už nehovoril nielen ako slovenský premiér, ale ani ako líder strany, ktorý sa chce opäť silou-mocou zavďačiť proruskému publiku. Vyslovoval vety a slová, aké museli prekvapiť aj prítomného ruského veľvyslanca, ktorý ich síce dôverne pozná z domácej propagandy, ale na Slovensku z najvyšších miest zaznievali naposledy pred rokom 1989.

Fico verzus Churchill

Vo svojom michalovskom prejave Fico jednak opakovane používal ako referenčný rámec druhej svetovej vojny roky 1941 – 1945 – teda nie roky 1939 – 1945, ako sa u nás zaužívalo, ale sovietske vymedzenie takzvanej Veľkej vlasteneckej vojny. Ním sa od čias Stalina rámcuje nielen obdobie od napadnutia Sovietskeho zväzu po porážku Nemecka, ale rovnako sa vytesňuje predošlé obdobie paktu ZSSR s Hitlerom a tajná dohoda o rozdelení Poľska.

No čo včera vo Ficovom slovníku zaznelo prvýkrát, bola kritika Winstona Churchilla ako toho, kto hneď po vojne svojím prejavom postavil železnú oponu, rovnako ako ju dnes stavia EÚ proti Rusku.

Slovenský premiér vyhlásil, že to bol Churchill, ktorý vo svojom prejave vo Fultone v marci 1946 prišiel s myšlienkou železnej opony, lebo bol „nahnevaný a sfrustrovaný“ po predošlej volebnej porážke, a hoci ešte „ani nevychladli telá posledných mŕtvych vojakov, ktorí padli v druhej svetovej vojne“, Churchill už staval železnú oponu.

Keby nebol padol komunizmus a Fico by bol dnes premiérom Slovenskej socialistickej republiky alebo prvým tajomníkom ÚV KSS, mohol by predniesť navlas rovnaký prejav bez toho, aby zmenil čo i len hlásku.

Napokon, pred rokom 1989 sa o Churchillovi a jeho prejave vo Fultone oficiálne hovorilo a písalo ako o začiatku boja západného imperializmu proti socialistickému táboru mieru. Tak sa to učilo na školách a znelo z úst predstaviteľov režimu.

Akoby sa slovenský premiér v Michalovciach len rozpamätal na to, čo o povojnovom Churchillovi čítaval či počúval ako žiak a študent.

Samozrejme, Winston Churchill v marci 1946 nepostavil železnú oponu, on len konštatoval, že „od Štetína na Balte po Terst na Jadrane sa cez celý kontinent spustila železná opona“. Britský expremiér vtedy upozornil, že za touto líniou ležiace hlavné mestá strednej a východnej Európy sa ocitli v sovietskej sfére, kde sa čoraz viac dostávajú do područia Moskvy, a tamojšie komunistické strany si uzurpujú „totalitnú kontrolu“. 

Ako ďalej rozvinul, s výnimkou Československa sa v týchto štátoch po konci vojny nezavádza demokracia, ale policajný režim. Churchill tiež vyhlásil, že Sovietsky zväz podľa neho nechce vojnu, ale pracuje na šírení svojej moci a doktríny.

Churchill tak vo Fultone vystihol povojnovú situáciu a nové rozdelenie Európy, vo svojom opise bol predvídavý podobne, ako keď počas 30. rokov varoval pred Hitlerom a jeho skutočnými ambíciami.

Slovenský premiér však 36 rokov od pádu komunizmu prepisuje dejiny podľa potrieb niekdajšej sovietskej a dnešnej ruskej propagandy.

Kto spochybňuje oslobodenie? 

Robert Fico sa v Michalovciach opäť rozhorčoval nad tým, ako sa isté sily snažia vymazať našu pamäť o rozhodujúcej role Červenej armády, vraj sa nám púšťajú rôzne filmy a tlačia do hláv iné interpretácie.

Líder Smeru to pri týchto príležitostiach opakuje už pravidelne, vždy len akosi zahmlene, aby vytvoril dojem, že hlavný prúd a médiá spochybňujú pravdu o vojne a našom oslobodení, ktorú musí on neustále oživovať, aby sa nezabudlo.

Lenže kto z relevantných médií či historikov, alebo politických strán na Slovensku spochybňuje, že to bola v kľúčovej miere Červená armáda, ktorá oslobodila nielen Slovensko od nacizmu?

Medzi našimi rešpektovanými historikmi niet nikoho, kto by s tým polemizoval. Je to úplne dominantný výklad, takto sa to učili všetky školopovinné deti po roku 1989 z učebníc (spracovávaných historikmi ako Dušan Kováč a spol.) a určite sa k nemu kloní aj jasná väčšina novinárov, ktorí sa tejto téme venujú.

Áno, v publicistike sa v takzvanom mainstreame, českom aj slovenskom, občas objavujú aj názory, ktoré odmietajú koncept oslobodenia. Napríklad známy český amerikanista Tomáš Klvaňa pred zhruba desiatimi rokmi v článkoch a rozhovoroch provokoval, že Rusi v skutočnosti Československo neoslobodili, ale dobyli, i keď zároveň uznával, že Rusom máme byť vďační, lebo bez nich by nacisti český národ fyzicky zdecimovali.

Klvaňov názor, že Rusi nás neoslobodili, ale dobyli, vyvolal nielen v obci historikov búrku nesúhlasu. Nie je to tak, ako písal vtedy Klvaňa, že pojem oslobodenia nám vnútila komunistická propaganda, už vtedy to tak vnímala väčšina tamojšieho českého aj slovenského obyvateľstva.

A aj fakticky to bolo oslobodenie, nie dobytie – Červená armáda tu vtedy nezostala ako okupant, ale odišla. V tom je náš príbeh iný než poľský alebo maďarský, nástup komunizmu vo februári 1948 sme si vo veľkej miere zavinili sami – volebným výsledkom v roku 1946, keď v Československu zvíťazili komunisti, ale aj zlyhaním nekomunistických elít.

Ak dnes Robert Fico vágne hovorí o popieračoch pravdy a oslobodenia, faktom je, že SNP a pozitívnu rolu Červenej armády v roku 1945 najviac spochybňovali po Novembri tí, ktorí boli alebo sa časom stali jeho politickými spojencami.

Keď sa červená zleje s hnedou

Bola to práve SNS za Slotovej éry, od roku 2006 verný Ficov koaličný partner, v ktorej sa svojho času ústami vedenia najčastejšie hlásalo, že SNP bolo národnou tragédiou a pučom. Ministerka školstva z SNS dokonca v roku 1997 distribuovala na školy z európskych peňazí učebnicu dejepisu Milana S. Ďuricu, kde sa písalo o SNP ako o protištátnej vzbure a o príchode Červenej armády ako o novej okupácii. 

Túto pochodeň neskôr prebrala Kotlebova ĽSNS, Milan Uhrík si istotne pamätá, ako so svojím niekdajším šéfom a županom vyvesovali na budove banskobystrickej župy v deň osláv SNP čierne zástavy.

Ale to sú už lanské snehy.

Uhríkova Republika je dnes ideologicky takmer na nerozoznanie od Smeru. To je zjavné aj pri pohľade na čoraz väčšie prekrytie voličských základní oboch strán, keď si Fico svojou pokračujúcou radikalizáciou snaží poistiť, aby mu voliči neprelietali k Uhríkovi s Mazurekom.

Pozoruhodným javom posledných rokov však je, ako sa pri téme SNP, Červenej armády a Ruska zliali červená a hnedá.

Radikálna ľudácka línia takmer zanikla, respektíve prežíva len kdesi na periférii.

Dnešný líder SNS už ako o velikánovi 20. storočia nehovorí o Jozefovi Tisovi, ale o Gustávovi Husákovi. 

A jej ďalší politickí dediči typu Milana Uhríka už dokážu obsiahnuť nasledujúci oblúk: naďalej hovoria skôr pozitívne o Jozefovi Tisovi, holokaust slovenských židov už viac ignorujú, než relativizujú, súčasne sa od roku 2022, teda prvého roku ruskej vojny na Ukrajine, zúčastňujú na oslavách SNP, fotia sa s predstaviteľmi Zväzu protifašistických bojovníkov a počas výročí konca druhej svetovej vojny odsudzujú „progresívne protiruské ťaženie“.

Dôvodom ich historického premetu je, samozrejme, súčasnosť – obraz Ruska ako antiliberálneho štátu, bojujúceho za vlastné národné záujmy, proti pokrytectvu a skazenosti Západu a údajne chrániaceho tradičné kresťanské hodnoty.

Postľudáci sa dnes naplno zbratali s postkomunistami a rôznymi výpožičkami aj z Putinovej propagandy prepájajú minulosť s prítomnosťou do jedného naratívu.

Prenášajú to aj na ruskú inváziu na Ukrajine, keď niekedy v náznakoch, inokedy explicitne opakujú schému o ukrajinských fašistoch banderovcoch, ktorí bojovali (istý čas) po boku nacistov a dnes sú vraj popri vojnových štváčoch na Západe ďalšími vinníkmi rusko-ukrajinskej vojny.

Prezentujú sa ako tábor mieru, hoci implicitne hája záujmy agresora. Prezentujú sa ako autentickí antifašisti, zároveň opovrhujú napadnutým národom a uctievajú dnes fašizoidné Rusko s jeho kultom vodcu a národa.

Revizionisti v Moskve

Robert Fico včera v Michalovciach vo svojom strojenom rozhorčení zdôrazňoval, ako nedopustí pošliapavanie historickej pravdy o druhej svetovej vojne a že aj preto odcestuje v piatok do Moskvy. Ako už včera prezradil Erik Kaliňák, Fico by sa tam mal aspoň na chvíľu stretnúť aj s Vladimirom Putinom.

Len tak mimochodom, prezident Ruska je dnes najväčším vojnovým revizionistom spomedzi európskych lídrov.

Putin vlani v rozhovore s Tuckerom Carlsonom obvinil Poľsko, že „dotlačilo Hitlera k tomu, aby útokom proti nemu začal druhú svetovú vojnu“, a to tým, že nepristúpilo na Hitlerove požiadavky a neodovzdalo Nemcom Gdanský koridor.

Samozrejme, Putin celkom odignoroval pakt Ribbentrop-Molotov, ktorým si Nemecko a Sovietsky zväz rozdelili Poľsko, aby tak mohol ďalej nerušene hovoriť o Veľkej vlasteneckej vojne 1941 – 1945.

Osemdesiat rokov od konca druhej svetovej vojny sa tak v Rusku ctia milióny obetí ruských vojakov uprostred lží o druhej svetovej vojne, oživovania kultu Stalina a oslavovania „špeciálnej vojnovej operácie“ na Ukrajine.

Tomuto všetkému bude v piatok tlieskať i jediný premiér z EÚ – russký kolaborant a červená sviňa….