nemezis

Lenže aj to dočasné sa môže javiť ako trvalé. Máme, my so šedinami, s tým autentickú skúsenosť. Bratské sovietske vojská sa pod kepienkom internacionálnej pomoci u nás po r. ’68 „dočasne“ zabetónovali natrvalo. Nebyť entuziazmu, neoblomnosti a odhodlania (hlavne) Michala Kocába, tak tu s nimi tancujeme kazačok dodnes, dočasné by bolo skutočne trvalé.

A tak je tomu aj s tou našou parlamentnou demokraciou. A aj keď tu na „na papieri“ máme parlamentarizmus (parlamentnú demokraciu či parlamentný systém), kde by mala byť kreačná a politická závislosť vlády od parlamentu, teda výkonnej moci od zákonodarnej moci a malo by ísť o systém demokratického riadenia štátu, tak chyba lávky – teoreticky možné, v praxi sa nepoužíva. Na tom našom Slovensku pod heslom „vyhraj voľby, môžeš všetko“ od posledných parlamentných volieb 2023. A keď to takto ďalej pôjde, možno aj posledných slobodných volieb.

Od parlamentarizmu smerujeme priamo a tvrdo k autokratickému režimu (s perspektívou a vidinou režimu totalitného), keďže ten náš chudáčik parlament je nefunkčný, je vypnutý. Vypol ho účelovo vládca tejto ruSSkej gubernie, don Roberto a jeho družina. Je síce zatiaľ stále len súdruh preceda, ale sen o „veľkom“ vládcovi, o Veľkom Donovi (s posvetením Kremľa) pretrváva, je večne živý.

A k naplneniu tohto sna bolo treba (a stále je treba) tento parlament paralyzovať. Formálne akože existuje, dokonca sa tvári, že zasadá (ono si tam skutočne niekedy tí poslanci aj zasadnú), ale realita nepustí. Po novom roku cca 3 mesiace ani noha, terazky zase 2-mesačné parlamentné prázdniny a potom uvidíme, aké budú ďalšie obštrukcie. Ale hlavne a neúprosne treba cez svojich vládnych poslancov (ak sa teda uráčia prísť do roboty) presadzovať len príkazy súdruha precedu a vyblokovať a odstaviť opozíciu. A samozrejme ju očierniť a zadupať pod čiernu zem (aj s Čaputovou, Sorošom, Radičovou, Hegerom, Matovičom, Odorom, progresívcami, liberálmi…). Príkaz znie jasne – „muž s brašnou nesmí projít !“. Samozrejme koalícia vládne, ale opozícia vládu (a to je zmyslom parlamentnej demokracie) kontroluje. Lenže pozerať sa na ich dlhé prsty je nepatričné, takže STOP milá opozícia. Trebalo by spraviť detailnú štatistiku, koľkokrát za toto (ne)funkčné obdobie bolo zvolaných a akých parlamentných výborov, koľkokrát boli otvorené a keď aj boli otvorené, či boli uznášaniaschopné, koľko, akých a koľkokrát  boli pozývaní ministri (aj súdruh preceda) a či sa aj zúčastnili. Do tejto ich „demokratickej“ mozaiky nezvratne patrí aj bezprecedentné odvolanie podpredsedu parlamentu Michala Šimečku, či predsedov parlamentných výborov Márie Kolíkovej a Michala Šipoša. A vrcholom arogancie moci k parlamentnej demokracii je neotváranie mimoriadnych schôdzí zvolávaných opozíciou v súlade s rokovacím poriadkom a  s možnosťou diskutovať o (nad)práci ministrov, celej vlády, či nášho súdruha precedu. No ešte to tak. Neprijímajú vám, milá opozícia, vaše návrhy zákonov, neakceptujú vaše pripomienky či pozmeňovacie návrhy, obmedzujú vašu diskusiu na minimum času, ignorujú vás, neprimerane nadužívajú skrátené legislatívne konanie. Opovrhujú vami, milá opozícia, neberú vás ani náhodou ako politických partnerov, vidia vo vás len prekážku na presadzovanie svojich zištných záujmov, ktoré demagogicky a pokrytecky skrývajú za záujmy národné či štátne. Ste tam len do počtu, robíte štatistov a komparz v tomto ich divadle predstierania demokracie, robíte im zásterku, keď sa súdruh preceda potrebuje zaštítiť „nespolupracujúcou“ opozíciou, keď mu niečo nevychádza podľa jeho predstáv. Vytesnili akékoľvek písané či zaužívané pravidlá parlamentnej demokracie, urobili si z parlamentarizmu trhací kalendár. Pracovnou metódou sa stala pomsta a revanš… Proste – Do batôžka si nalož pretvárku lož a faloš…

Keď by sme to zobrali čisto matematicky, tak karty v tom našom slávnom a zvrchovanom parlamente sú rozdané skoro fifty-fifty. Takže so zanedbateľnou odchýlkou milá naša „opozícia“ zastupujete z hľadiska týchto parlamentných počtov polovičku tohto prapodivného „národa“. Takže očakávame od vás, že na tomto politickom bojisku nás budete vehementne zastupovať a hájiť naše záujmy. Sami však vidíte, že to nejde, že vás odstavili na vedľajšiu koľaj. Robenie tlačoviek (aj to len občas), ktoré aj tak skoro nikto nepozerá, ktoré nie sú dostatočne rázne a tvrdo cielené, ktorých sa zúčastňuje hŕstka novinárov (ktorí však dennodenné kauzy investigatívnou prácou nedoťahujú do konca – jak strašne tu chýba Janko Kuciak…) neprináša vytúžené výsledky, hocako je vaša snaha neodškriepiteľná. Proste táto parlamentná cesta je zarúbaná, tadiaľto cesta nevedie. Ale ako vravel Mikuláš Dzurinda – kde je vôľa, tam je cesta – takže treba už konečne nájsť vôľu na zmysluplné presadenie našich záujmov. Z tých parlamentných lavíc (kde vás majú len na posmech a urážky) treba vyjsť už konečne zase do ulíc, na námestia, do verejných priestorov. Ak to nejde v parlamente (čo nejde a ani za tejto koalície nepôjde), treba zvoliť zase cestu „Hlasu ulice“. Nie až na 17. Novembra, ktorý nám súdruh preceda zrušil (niet divu, že tento náš sviatok si ani so svojimi boľševickými súkmeňovcami nevšimli, keďže kachličkovali kúpeľne, tak nech sa páči, oni môžu ísť do roboty), ale hneď, okamžite a kontinuitne. A čo tak Srbsko, netreba sa inšpirovať ?

A my, celá tá slušná, príčetná a morálna občianska spoločnosť, ktorá už má tej suverénnej hanby na všetky štyri svetové strany plné zuby, celá kultúrna obec, vedecké, akademické, pedagogické a profesijné inštitúcie (zdravím pánov (a pani) psychológov a psychiatrov), občianske združenia a iniciatívy, mimovládky, celé študentské hnutie (preboha preberte sa mladí, veď ide o vašu budúcnosť), všetci, ktorým to nie je jedno, pôjdeme na tie námestia s vami. Len prosím vás nespite, už sa preberte, zobuďte, demokracia je v ohrození, celá táto krajina je v ohrození. Vráťte sa na tie námestia, vráťte sa do ulíc, už včera bolo neskoro !!! Nechceme sa zobudiť v krajine zázrakov – kde včera zjedli to, čo mali na zajtra, kde ľudské a občianske práva sú len slová zo slovníka cudzích slov, kde stakan vodky má vyššiu cenu ako ľudský život…

Každý boží deň vám tieto fice nahrávajú na smeč, dávajú vám muníciu (okrem tej, ktorú predávajú za slušné prachy na Ukrajinu – síce ani náboj na Ukrajinu, ale čo keď prachy nesmrdia) a vy stále len dream, dream… (Ne)stačí spomenúť len tie kauzy z toho najposlednejšieho obdobia – haciendy z Eurofondov, prúsery v PPA, ničenie kultúry a nášho kultúrneho dedičstva na dennej báze, devastácia lesov, prírody a životného prostredia, vodná nádrž Málinec, korupcia na najvyšších miestach (ktorá neexistuje), kávové či kakaové košele (kto by si už pamätal tento holý nezmysel), predražené nákupy, najnovšie na mieru šitý tender na záchranky za 2 mld. € (to zas bude tunel), listy z EÚ ohľadne právneho štátu, slobody a demokracie, blokovanie 18. balíka sankcií voči RuSSku (ruSSký agent by nekonal ináč, že súdruh preceda – ale zase aspoň vieme pre aké noty si chodia naši súdruhovia do Kremľa), atď., atď. Proste kauza za kauzou a za kauzou kauza ruka v ruke s neustálym oslabovaním, ničením a spolitizovaním demokratických a nezávislých inštitúcií, ktoré majú dohliadať na chod a fungovanie právneho štátu… A najnovšie len taká pikoška o prezidentovi mieru, Ficovej podržtaške, prázdnom obleku bez názoru a tváre v prezidentskom paláci – ktorému si jedine študent Simon Omaník dovolil verejne nepodať ruku za to, že sa do úradu preklamal – jeho prezidentskú kampaň zatiahla jeho „Veľká sestra“ (kto videl film Miloša Formana „Prelet nad kukučkiným hniezdom“ na motívy románu Ken Keseyho „Bol som dlho preč“, vie, čo bola „Veľká sestra“ zač a akými „schopnosťami“ a metódami disponovala), že porušil(i) pri tom preklamaní sa zákon o financovaní jeho „mierovej“ kampane a jeho rodná strana pri tom asistovala a mlčala aj s náčelníkmi Matúšmi, Šukajmi a Eštókmi na čele… Tak ako aj terazky hlboko mlčia všetci títo (ne)vládni mierotvorcovia ohľadne mierových riešení na Ukrajine diplomatickou cestou, ktoré (tak ako stále) nechce a odmieta ich vzor a ich skutočný vodca, sám veľký Putler a nie Ukrajinci, ako s obľubou v klamstve prezentovali… A toto (a všetko ostatné) im stále treba dookola omielať, obúchavať im to o hlavu, konfrontovať ich s tým, nepoľaviť, nepovoliť. Musia toho byť plné médiá, treba to ľuďom opakovať, musí to byť počuť na námestiach, v uliciach, musíme tam stáť…

Lebo tu už nejde len o demokraciu a právny štát, tu už ide o slobodu, o charakter štátu. Vrcholom arogancie a poníženia všetkých slušných ľudí bola návšteva sovietskych súdruhov a súdružiek vo vládnom hoteli Bôrik, kde súdruh Bratčikov, priateľ to našich proruSSkých vládnych „demokratov“ organizoval 7. mája slávnostnú recepciu (obdoba vojenskej prehliadky na Červenom námestí. Ženy mali pripnutú svätojurajskú stuhu, ktorá je vnímaná aj ako symbol agresie voči Ukrajine). A títo jeho „demokratickí“ priatelia a predstavitelia Slovenska ignorovali (a samozrejme stále ignorujú a ignorovať budú) fakt, že tá ich krajina zasnúbená je označená ako teroristický štát, ktorý vraždí na Ukrajine civilistov, ženy (tie aj znásilňujú), deti (aj tie znásilňujú), starcov, bombarduje civilnú a energetickú ifraštruktúru, civilné objekty, obytné domy, nemocnice, pôrodnice, školy, škôlky, detské ihriská…, že to berú rad-radom hlava nehlava, že RuSSko označilo Slovenskú republiku za svojho nepriateľa.  A zároveň a napriek tomu robia všetko pre to, aby ich osobne považoval Putinov diktátorský režim za priateľov. Že zabudli, že sme tu tých „osloboditeľov“ mali 23 dlhých rokov, že na  dlhých 23 rokov nám zobrali slobodu, že zabudli, že si pamätáme… (samozrejme k tomu treba prirátať ešte tie „krásne“ roky pod ruSSkou čižmou po Víťaznom februári 1948 – 1968)…

No krásne ozdobili bratislavský hotel Bôrik. Ak by to bol maškarný bál, ak by to v kontexte všetkých tých historických i súčasných udalostí nebolo také smutné a strašidelné, ak by sme nemali pamäť a skúsenosti, tak… Ale to nebol maškarný bál, to je tvrdá realita, to je obraz, kam nás súdruh preceda ťahá (východ) a odkiaľ nás vyťahuje (západ). V civilizovanej krajine by to bol škandál jak Brno, tu ani pes neštekne… Všimol si vôbec niekto, že nás už bez akýchkoľvek zábran (zase) obsadzujú RuSSi ?! (namiesto toho, že by ten RuSS už raz (a navždy) odišiel – tak ich tu ten náš súdruh minister (ne)obrany  (aj s pánom Kapitáňom – o tom radšej škoda mlčať, radšej nech si bozkáva tie svoje výložky a tú svoju Alenku všade…) aj so svojimi kunpánmi vítajú s otvorenou náručou. Aj vlastnú mater by zapredali. Ak takáto adorácia teroristického RuSSka  nie je vlastizrada, ak toto nie je už očividná, otvorená a verejná kolaborácia s týmto režimom, tak potom už čo ? A takúto svetlú budúcnosť, takéto krajšie zajtrajšky nám ponúka súdruh preceda a j so svojimi proruSSkými trolmi… Hovorí to (a poriadne nahlas) niekto občanom ?

Nuž treba len veriť, že dôjde na psa mráz. Že nám v tom pomôže aj EÚ (apropo – čudujem sa, že sa s nami po „suverénnych“ výstupoch súdruha precedu ešte vôbec bavia), ale k tým psím mrazom musíme priložiť ruku k dielu predovšetkým my, nesmieme ostať ľahostajní a apatickí a veriť, že ohrozená demokracia a sloboda je len dočasne… Treba znova byť v uliciach a tak ako v ’89-tom sme na tých námestiach bojovali za slobodu a demokraciu, musíme tú slobodu a demokraciu teraz na tých námestiach brániť a ubrániť. Je len na nás, či to dokážeme, či to ustojíme…

Zajtra už môže byť neskoro…

Lebo ako vravievali Milan Lasica s Julom Satinským – Pozdě riť biť, keď sa posrala…