nemezis

Neúspešný človek sa označuje moderným slovom lúzer. Môže byť človek vo vysokej funkcii lúzer?

Že je Fico lúzer, dokazuje on sám už dlhodobo každým svojim krokom. Môže sa to zdať ako paradox, ak niekto, kto zastáva najvyššiu exekutívnu funkciu v štáte, môže byť neúspešným. A to aj vtedy, keď je predsedom vlády už takmer jeden adolescentný život.

Úspešnými sa cítime, keď dosiahneme nejakú vedúcu funkciu alebo keď sa nám podarí niečo, čo už dávno iným nie, alebo keď sa nám podarí postaviť dom a postarať sa o rodinu. Možno si poviete, že je to mikroúspech oproti tomu, keď sa niekto stane až štyrikrát najmocnejším človekom krajiny. A predsa, nie je. Vaše úspechy sú cielené, venovali ste im čas, úsilie. Postupne ste získavali uznanie svojho okolia, podporu svojimi myšlienkami, čo smerovalo k ďalším dielčím úspechom. A svoj úspech ste dosiahli poctivo, bez klamstiev, krádeží, so zachovaním sebaúcty. Úspech sa nemeria podľa toho, ako vysoko ste sa dostali, ale či ste dosiahli svoje ciele. Nie za akúkoľvek cenu.

Tento absolvent právnickej fakulty – kde vás, podľa všetkého, nenaučia nič, okrem vykecávania sa z problémov a hľadania slabín protivníka – sa z posluchárne presunul rovno do parlamentu a tam sa priživuje doteraz. Jeho kariéra je závislá od sľubov, klamania, zavádzania, poloprávd, zrád svojich priateľov, žobrania o finančnú podporu podnikateľov so slabšou morálkou. Aby dosiahol úspech podľa vlastnej definície, ohýbal svoju chrbticu do takej miery, že stratila pevnosť. Zahodil svoj rodinný život, milenky si musí kupovať podobne ako svojho syna, dohadzovaním lukratívnych flekov. Zúčastňoval sa „konkurzov“ na funkcie, ako neúspešný herec na filmové role. A neuspel v žiadnom. Raz ako sudca Ústavného súdu, inokedy ako prezident. Dokonca raz, zo strachu, musel zo svojej funkcie odstúpiť. Funkcia predsedu vlády mu ostala ako posledná barlička a je odhodlaný si ju brániť, aj keby mal ruku, ktorá ho živí, zničiť. Ako ten škorpión v príbehu o ňom a žabe. Ak si k tomu zoberiete ešte aj to, že v živote neurobil nič užitočné, iba pre zdanie užitočnosti drvil obilie medzi prstami, aj to iba pred kamerami, tak dostanete úbožiaka, ktorý premrhal celý svoj život.

Teraz si predstavte seba, ak by vás v zamestnaní váš šéf ohodnotil slovami: „…neškodí, iba ak nič nerobí“. Predstavte si, že máte podriadených, ktorí vám pritakávajú ale myslia si svoje. Predstavte si, že máte priateľov iba dovtedy, kým im viete dohodiť dobrý kšeft. Predstavte si, že žijete vo svete, v ktorom musíte dávať stále viac, aby ste sa vôbec udržali na hladine. Pažravosť vášho okolia rastie úmerne vašim snahám nasýtiť ho.

Robert Fico sa zdal byť „úspešný“ premiér iba ak nič nerobil. Robili iní, on rozdával. A každý jeden rok rozdal viac, ako zarobili iní a to s cieľom, aby od volieb k voľbám získal o pár hlasov viac, ako jeho konkurent. Aj voľby boli preňho kšeft. Raz bol komunista, raz socialista, raz demokrat a teraz extrémista. Čo bolo treba. Ako predajná ženská, ktorá urobí čokoľvek, ak zaplatíte. Niekto to považuje za šikovnú politickú schopnosť. Ale nie je. Sú to len osobnostné kotrmelce, hodné artistu zo Cirque du Soleil. A prvýkrát sa dostal do krízy. A nevie. Nevie riešiť problémy, lebo ho to nikto nenaučil.

Jeho dlhoročné premiérovanie ho v jeho vlastnom vedomí postavilo na piedestál múdrosti, lebo „nikto nemá toľko skúseností s riadením štátu ako on„. Táto deformácia osobnosti ho neomylne vedie k absolutizmu, k jedinej pravde, ktorú pozná len on. Presne ako hlupák, ktorý vie čo má robiť v neznámom prostredí s neznámym problémom. Vraj stačí zdravý sedliacky rozum. Ale ani ten nemá. Diskusie sa bojí, pretože sa bojí poznania, že niekto môže byť múdrejší ako on. A to by mohlo nabúrať celý jeho, hlúpou hlavou vykonštruovaný „geniálny“ koncept.

Lebo nikto nemá toľko skúseností s riadením štátu ako on. Nevie, čo riadenie štátu je, ale on to robí podľa svojich najlepších schopností. Schopností, ktoré nikdy nemal. Nevie, že riadenie štátu nie je mocenský boj, ktorý používa zdanie služby občanom ako zbraň. Nevie, že služba občanom nie je rozdávanie spoločného bohatstva skupinám podľa voličskej sily. Vo svojej pokrútenej právnickej hlave považuje za víťazstvo priaznivý výrok súdu, nie víťazstvo spravodlivosti a morálky. Nevie, že riadenie štátu je trpezlivé nastavovanie vnútorných parametrov hospodárskeho a spoločenského života v prospech optimalizovania rastu životnej úrovne. To je preňho neprípustne abstraktná veta, ktorá voličovi nič nehovorí.

A teraz si predstavte „lúzera“ v triede, ktorého vyvolá učiteľka k téme, o ktorej nemá ani potuchy. Najskôr mu zovrie konečník, potom je zanovito ticho a potom z neho vyletí príšerne trápna výhovorka. Verím tomu, že každý z čitateľov bol svedkom takejto udalosti. Ten „lúzer“ sa napokon doučil učebnú látku a známku si opravil.

A čo náš premiérsky sebastrápňovač? Vyhrá voľby, klamstvom, stretne sa s krutou realitou hospodárstva, zľakne sa a začnú výhovorky. Najskôr sa zbaví najsilnejšieho oponenta a opäť klamstvom ho dostane z dôležitej pozície v parlamente. Potom pred kritikou ujde – opäť klamstvom – zmarením schôdze parlamentu vyhlásením o protivládnom sprisahaní. Nič z toho však nepomáha zastaviť hospodársky pád. Prekvapujúco. Prvé kolo nepopulárnych hospodárskych opatrení mu ukazuje že byť populistom počas krízy je ťažko možné. Preto hľadá príčinu úpadku. Ak už nepomáha Soroš, ani protislovenskí novinári, vyberie si všetkých svojich predchodcov. To oni! A tieto príšerne trápne výhovorky sa množia, až vyústia do toho, že jeho politický súper je vinný za celosvetovú majdanizáciu. Pričom slovo majdanizácia má význam pochopiteľný iba preňho. Lebo, ako všetky jeho slová, ani toto nedáva rozumný zmysel.

Fico je lúzer, ktorý zneužíva vlastnosti jednoduchých ľudí. Podľa gaussovej krivky je ich asi tretina vľavo od stredu. Tí počúvajú na kľúčové slová. Ako pes na povely. Stačí ich mobilizovať a priviesť k voľbám.

Tretina vpravo od stredu je ťažšie manipulovateľná, pretože číta s porozumením, kladie otázky a očakáva odpovede, ktoré dávajú zmysel. Nestačí im iba kľúčové slovo. Potrebujú celú vetu poskladanú zo slov – ktoré majú svoj pôvodný, neprekrútený význam – do logického celku.

A potom je tu tretina, okolo stredu gaussovej krivky, ktorá si žije svoj život a prispôsobuje sa. Ak jej nevyhovuje jedno prostredie, prejde do iného. Celkom prirodzene, bez otázok, bez výčitiek. Jej cieľom je prežiť čo najlepšie, postarať sa o seba a svoju rodinu. Všetko ostatné je len bonus, nadstavba, príjemná zmena. Tých sa nedá presvedčiť, tí ani nepočúvajú. Ale ak intuitívne zacítia, že malým zásahom môžu odvrátiť veľkú katastrofu, tak sa dokážu jednorazovo aktivovať.

Fico išiel vždy tou najľahšou cestou. Pretože to inak nevie. Nemá ani náznak toho, čím by sa mohol prirovnať ku ktorémukoľvek čitateľovi, ktorý svoj úspech dosiahol poctivou prácou, so zachovaním morálky, sebaúcty a osobnostnej konzistencie. On nič z toho nepozná. Len fňuká nad svojim osudom. Strápňuje sa svojimi sťažnosťami európskym politikom, vodcom zločineckých režimov aj domácemu publiku. Na to, že sa ho chcú zbaviť a že mu každý hádže polená pod nohy.

Ako úbohý podvodník plaziaci sa po zemi a prosiaci o milosť, zdôvodňujúc svoju existenciu nedôstojnými výhovorkami.