nemezis

Moderné Rusko, namiesto využitia obrovského ľudského a nerastného potenciálu si zvolilo cestu sebadeštrukcie

Pasca večného včerajška

Moderné Rusko predstavuje geopolitický paradox, ktorý sa vymyká bežným poučkám o správe štátu. Krajina s kapacitou byť globálnym lídrom v inováciách sa vnútorne požiera. Kremeľský režim sa chytil do pasce vlastnej konštrukcie – bytostne potrebuje inžinierov a vedcov na udržanie vojenskej relevancie, no zároveň sa panicky bojí ich myslenia. Intelekt vedie k otázkam a otázky v autoritárskom systéme znamenajú ohrozenie moci. Odpoveďou Moskvy je inštitucionalizácia cynizmu a vojna proti konceptu budúcnosti ako takého.

Americký historik Timothy Snyder tento stav presne definuje ako „politiku večnosti“. V štandardnej krajine funguje nepísaná dohoda: vláda sľubuje rast a lepšie služby výmenou za lojalitu. Ruská ekonomická stagnácia tento model znemožnila. Kremeľ preto vymenil komodity – namiesto vízie zajtrajška predáva občanom cyklické opakovanie včerajška. Mýtus o Veľkej vlasteneckej vojne už nie je historickou udalosťou, ale trvalým stavom. Rusko sa v tomto naratíve neustále bráni, čím režim ospravedlňuje akékoľvek zlyhania.

Tu prichádza na rad lámanie chleba. Hoci zástancovia „realpolitiky“ môžu argumentovať legitímnymi bezpečnostnými záujmami veľmoci, pri pohľade na vnútorný rozvrat krajiny sa ponúkajú skôr dve iné vysvetlenia. Prvá možnosť nám predostiera príbeh o gigantickom, stáročia trvajúcom sprisahaní Západu, ktorý koordinovane pracuje na zničení Ruska. Táto verzia si vyžaduje vieru v nadľudskú disciplínu a utajenie demokratických vlád. Druhá, racionálnejšia možnosť naznačuje, že režim využíva externý konflikt na prekrytie vnútornej mizérie a udržanie moci. Je to historicky overená stratégia autokracií, ktorá funguje bezchybne, kým má štát koho posielať na front.

Schizofašizmus a diktatúra cynizmu

Snyder zavádza termín schizofašizmus pre popis stavu, kde realita a propaganda fungujú v dvoch disjunktných rovinách. Režim vykazuje učebnicové znaky fašizmu – kult osobnosti, militarizáciu, likvidáciu opozície – no svojich oponentov označuje za fašistov. Cieľom tejto nekonzistentnosti nie je presvedčiť obyvateľstvo o jednej pravde. Cieľom je vyčerpať jeho schopnosť rozlišovať medzi lžou a faktom. Vznikajú tak Potemkinove dediny nielen v ekonomike, ale aj v morálke.

Britský analytik Peter Pomerantsev, ktorý ruský mediálny priestor pozná z prvej ruky, tvrdí, že moderná propaganda nebuduje vieru, ale cynizmus. Sovietsky zväz vyžadoval oddanosť ideológii. Putinov model produkuje človeka presvedčeného, že pravda neexistuje a „všetci klamú“. Ideálny občan nie je fanatik, ale rezignovaný cynik. Kremeľ funguje ako producent reality šou, ktorý mení masky podľa potreby. Ráno podporuje európsku extrémnu pravicu, večer radikálnu ľavicu. Podstatný je len chaos, v ktorom sa stráca zodpovednosť.

Systematická likvidácia úspechu

Vzťah režimu k talentu najlepšie ilustrujú osudy technologických lídrov. Príbeh Pavla Durova, zakladateľa VKontakte, je prvou lekciou o cene nezávislosti. Odmietnutie spolupráce s tajnými službami znamenalo stratu firmy a exil. Podobne dopadol Arkadij Volož a Yandex, kedysi pýcha ruského IT sektora. Ani snaha manažmentu o politickú neutralitu nezabránila faktickému zoštátneniu firmy pod kontrolu oligarchov.

Ešte drastickejší je prípad Olega Tinkova. Stačila jedna kritická veta na sociálnej sieti a musel predať svoju banku za zlomok trhovej ceny. Tieto prípady vysielajú jasný signál: v Rusku neexistuje súkromné vlastníctvo, iba dočasná správa majetku podmienená absolútnou lojalitou. Kto tento kódex poruší, končí v lepšom prípade na mizine, v horšom v trestaneckej kolónii. Osud Alexeja Navaľného či Vladimíra Kara-Murzu dokazuje, že režim prešiel od administratívnej šikany k fyzickej likvidácii. Keď sú spisovatelia ako Dmitrij Gluchovskij alebo Boris Akunin označovaní za teroristov len pre svoje názory, spoločnosť sa vracia do éry stalinských čistiek, len s modernejšími technológiami sledovania.

Prečo to na Slovensku funguje? (Nie je to len o histórii)

Ruská propaganda v Európe nepredáva „Ruský sen“, pretože ten neexistuje. Jej cieľom je podkopať dôveru v demokraciu. Na Slovensku dopadá táto stratégia na úrodnú pôdu. Prieskumy ukazujú, že len 14 percent Slovákov je ochotných brániť krajinu so zbraňou v ruke a až 17 percent verí v ruské víťazstvo. Najdesivejším zistením je masívny nárast obviňovania Západu za vojnu na Ukrajine.

Bolo by však intelektuálne nepoctivé pripísať tieto čísla len „hlúposti“ národa či efektívnej propagande. Kremeľská mašinéria nevarí z vody. Veľmi obratne zneužíva reálne zlyhania západného modelu a našej domácej politiky. Pre veľkú časť slovenskej populácie sa demokracia stala synonymom pre neistotu, roztvárajúce sa sociálne nožnice a aroganciu centra voči regiónom. Ak sa človek cíti byť ekonomicky mimo hru, ak má pocit, že „liberálne elity“ pohŕdajú jeho spôsobom života a systém mu neponúka férovú šancu, potom sa ruský naratív o „skazenom Západe“ stáva lákavým vysvetlením jeho vlastnej frustrácie.

Tu sa história opakuje s mrazivou presnosťou. Súčasná situácia na Slovensku pripomína obdobie normalizácie po roku 1968. Aj vtedy režim uzavrel s občanmi tichú, diabolskú dohodu: „Nestarajte sa do politiky, nevyčnievajte, a my vám dáme pokoj a základné istoty.“ Výsledkom bola atomizovaná spoločnosť, ktorá sa stiahla do ulity súkromia a rezignovala na veci verejné. Dnešná apatia a neochota brániť štát sú priamym dedičstvom tejto mentality, ktorú ruská propaganda teraz len obratne oživuje.

Propaganda tak funguje ako parazit – prisaje sa na existujúcu ranu nedôvery a infikuje ju geopolitickým nezmyslom. Kremeľ ponúka falošný pocit dôstojnosti a ochrany tradičných hodnôt ľuďom, ktorí sa v modernom, globalizovanom svete cítia stratení. Stavajú „rozhodného“ Putina do kontrastu s „rozpadajúcim sa“ Západom, čo rezonuje u tých, ktorí vnímajú demokratickú diskusiu nie ako silu, ale ako slabosť a chaos.

Boj o myseľ

Rusko vedie vojnu na dvoch frontoch. Na Ukrajine ničí mestá raketami, v Európe ničí súdržnosť dezinformáciami. Pomerantsev popisuje proces rozkladu osobnosti v štyroch fázach: únava z informácií, apatia, strata morálnych noriem a nakoniec agitácia, kedy sa z cynika stáva nástroj agresie. Slovensko sa nebezpečne blíži k tretej fáze.

Obrana proti tejto hrozbe nie je len vojenská, ale primárne spoločenská. Nestačí len vyvracať hoaxy. Musíme si priznať, že demokracia musí doručovať výsledky nielen pre horných desať tisíc, ale pre celú spoločnosť. Ak nezaplníme prázdne miesto víziou spravodlivejšieho štátu, zaplní ho Putinov cynizmus. Timothy Snyder má pravdu: keď vidíme čas len ako kruh bez vyústenia, sme väzni. Slovensko má na to, aby nebolo len pasívnou obeťou dejín, no musí prestať hľadať spasiteľa na Východe a začať riešiť svoje problémy doma.

V SKRATKE / Kľúčové fakty

• Politika večnosti: Kremeľ nahradil sľuby o lepšej budúcnosti mýtom o večnej vojne, čím ospravedlňuje ekonomickú stagnáciu a represie.
• Likvidácia elít: Prípady firiem Yandex, VKontakte či banky Olega Tinkova dokazujú, že v Rusku je úspech a nezávislosť trestná – majetok je podmienený lojalitou.
• Zlyhanie demokracie ako palivo: Ruská propaganda je úspešná aj preto, že parazituje na reálnych sociálnych problémoch a sklamaní časti Slovákov z ponovembrového vývoja.
• Cieľ propagandy: Moderná ruská propaganda nechce, aby ste verili jej, ale aby ste neverili nikomu. Cieľom je cynizmus a apatia, nie ideologická oddanosť.