nemezis

Robert Fico dnes na Facebooku oslavuje svoje „druhé narodeniny“. Behá po hrádzi, cvičí, ukazuje, že prežil. Dnes je výročie atentátu v Handlovej a on z toho urobil obraz o vlastnej sile, vlastnom tele, vlastnom návrate.

Dobre. Nech žije.

Lenže v ten istý deň ukrajinskí záchranári v Kyjive vyťahujú z trosiek ľudí, ktorí už žiadne druhé narodeniny mať nebudú. Dvadsaťštyri mŕtvych. Tri deti. Štyridsaťsedem zranených. Ľudia, ktorí ráno nebehali po hrádzi, lebo v noci spali vo vlastných bytoch. Deti, ktoré necvičili do kamery, lebo ich zabilo Rusko.

Zabili ich rakety Ficovho moskovského kamaráta Vladimira Putina.

Toho Putina, ktorému slovenský premiér roky robí politického tlmočníka, advokáta a užitočného šaša v európskom obleku. Toho Putina, pri ktorom sa Fico vždy zázračne zmení na mierotvorcu, len nikdy nie vtedy, keď treba povedať jednoduchú vetu: Rusko je agresor. Rusko vraždí civilistov. Rusko zabíja deti.

Nie, od neho počujeme radšej reči o tom, že v Kyjive nie je vojna. Že tam je život. Že Ukrajina je skorumpovaná. Že zbrane predlžujú konflikt. Že mier sa dá vyrokovať tým, že obeť prestane kričať a agresorovi sa nechá ešte kus cudzieho územia.

A potom príde ráno, keď Kyjiv ráta mŕtve deti.

Fico dnes oslavuje, že prežil atentát. Má na to právo. Každý človek má právo tešiť sa zo života. Ale človek, ktorý prežil násilie, by možno mohol mať aspoň zvyšok hanby, keď hovorí o krajine, na ktorú násilie padá každý deň. Mohol by vedieť, čo znamená bolesť, krv, strach, nemocnica, operácia, bezmocnosť rodiny. Mohol by mať o milimeter viac súcitu s ľuďmi, ktorých Putin nenechal prežiť.

Lenže Hranol zjavne necíti bolesť Ukrajiny. On cíti len vlastnú krivdu. Vlastnú legendu. Vlastné „druhé narodeniny“.

Kyjiv dnes druhé narodeniny neoslavuje. Kyjiv kope v troskách. Kyjiv hľadá mená. Kyjiv volá rodičom, že ich dieťa už nikdy nepríde domov. A slovenský premiér, ktorý sa tak rád hrá na obeť, sa stále nedokáže postaviť na stranu skutočných obetí. Pretože to by musel prestať slúžiť Moskve.