nemezis

Už to nie je „len“ vystúpenie v propagandistickej ruSSjej TV, už to nie je „len“ utajená návšteva ríše zla, už to nie je „len“ hlboký predklon v Kremli a podávanie si krvavých rúk, už to rozhodne nie je „len“ politika štyroch svetových strán. Už je to verejné a otvorené priznanie súdruha precedu, kam smeruje jeho vnútorný a (a)morálny kompas, za čím (a za kým a možno aj za čo) mu tá jeho červená boľševická duša piští. A kam smerujú  jeho najnovšie kroky, ktoré v tejto súvislosti mieni urobiť. Bez ohľadu na to, či má na to mandát, či s niekým o tom diskutoval,  či si to všetko nechal „posvätiť“ vládou či parlamentom. Nie, ON tieto veci už nepotrebuje, On už je ďalej, ON vo svojom vnútornom svete už nežije v parlamentnej demokracii, kde sa má zodpovedať parlamentu a hlavne ľudu tejto krajiny, kde má tejto krajine a jej obyvateľom slúžiť. Lenže ON neslúži a ani nechce, ON sa samoinštaloval do role vládcu a monarchu a začal (samo)vládnuť.

Už priznal farbu, Už sa netají s tým, kto sú jeho „bratia“ a kto jeho nepriatelia. V kooperácii s jeho vodcom už bezostyšne nasmeroval svoj „spravodlivý mierový“ boj voči zvrchovanej a napadnutej Ukrajine. Najprv obviní Ukrajinu (a Zelenského – nie Putina, ktorý je za všetko to zlo a tento marazmus zodpovedný a ktorý to všetko spôsobil, ale krajinu a jej predstaviteľov, za to, že sa bránia a hľadajú spôsoby a možnosti, ako nefinancovať toto ich utrpenie, ktoré u našich susedov trvá už bezmála tri roky), že neprávom zastavuje dodávky krvavého ruSSkého plynu cez Ukrajinu na Slovensko (a do Európy) (hoci to bolo avizované rok dopredu) (a tento súdruh preceda, mimochodom právnik, ani nevie (?), že Slovensko nemá podpísanú dohodu „o plyne“ s Ukrajinou, ale s Gazpromom, ktorý zase podpísal dohodu s Ukrajinou o preprave tohto plynu do konca roka 2024 a s nami (Slovenskom) do r. 2035. Tak namiesto toho, aby Slovensko rokovalo s Gazpromom (a nie ON, ale jeho ministri), tak sa ide radiť k svojmu šéfovi Putlerovi (miesto do Kijeva – žeby strach), čo s tým a ako na to. A keďže nevedia ani jeden, ani druhý, tak vymysleli krutú a cynickú pomstu – keď nebude plyn, nebude elektrina. Susedovi brániacemu sa agresorovi premiér našej krajiny odkazuje, že ak sa bude ďalej brániť – dorazíme ho z druhej strany nedodaním elektriny.

Ide trestať Ukrajincov za to, že prestanú prepravovať krvavý ruSSký plyn, nedodávaním našej elektriny zmrznutým ukrajinským deťom. Nestačí, že sa každodenne (už bezmála tri roky) boja a prežívajú (aj so svojimi rodičmi, ak teda ešte nejakých majú) svoje smutné detstvo v krytoch a bunkroch (miesto v školách, na ihriskách, v rodinách, v kruhu svojich najbližších).  Hyenizmus na spôsob súdruha precedu. Ale nečudo, keď jeho Duče posiela ukrajinským deťom smrtonosné darčeky aj rovno na Vianoce, čo od takýchto bezohľadných lotrov možno iné čakať…

Viditeľne náš súdruh preceda podľahol vidine a myšlienke svojho vodcu – rozpad Sovietskeho (Z)zväzu bola najväčšia geopolitická chyba – a začal hrať vabank. Jeho cieľom je vytiahnuť túto krajinu z NATO, z EÚ a z „nepotrebných“ európskych inštitúcií. A keby to neurobil priamo, na hulváta, tak to na základe toho ako koná, spravia za neho príčetné európske krajiny.

A náš (no teda „náš“ – môj určite nie) prezident zaryto mlčí (nič nové) a, ako sám alibisticky a bez hanby priamo povedal, čaká, ako to celé dopadne. NO fajn, takto si predstavuje ten (ich) prezident pokoj a mier a kľud a (ne)riešenie situácií. Žeby ešte nedostal noty zo Súmračnej ?

A v tejto hrozivej situácii, ktorá nás vracia do totality spred roka ’89, v tomto bode zlomu, tu v našej domovine sme ticho, mlčíme, spíme. V našej každodennej ľahostajnosti spočívame ďalej, naďalej a ešte ďalej… Svet Šípkových Ruženiek nám ide. Hlavne tej našej „opozícii“. Občas sa síce prebudí a Šimečka nám oznámi, že je znepokojený. Hm, tak to nás teda ukľudní. Počkáme do Troch kráľov, kým sa stretnete, dohodnete ako zareagujete, ako sa spravodlivo pohoršíte a nepriamo, kulantne, s množstvom omáčok skonštatujete, že predseda vlády je tak trochu kolaborant, že ten plyn je tak trochu blbosť a nevyjednal ani kubík, že s vrahmi sa nevyjednáva, že mu na niečo také nikto nedal mandát… Tieto naše opozičné „strany mierneho pokroku v rámci zákona“ asi netušia o čo v skutočnosti ide. Lebo ak by čo len tušili, už dávno sme na námestiach, dávno si bránime svoju slobodu, demokraciu a právny štát. Podľa ústavy máme právo vyjadrovať svoju občiansku nespokojnosť. Ak to teda ide napr. v Gruzínsku (a to je na tom podstatne horšie a v inej, ťažšej a zložitejšej situácii), kde denno denne sú v uliciach, prečo to nejde aj u nás. Nič iné tu už nepomôže, len manifestácie a protesty. Lebo len hlasu ulice sa tieto Fice boja. O chvíľu možno už ani to nebude, nebudeme mať už možnosť protestovať, manifestovať, nesúhlasiť…

Občas sa síce aj niečo zadarí – Antena, Otorená kultúra, Mier za Ukrajinu… mobilizujú a nejaký ten protest zorganizujú. Kde sú však ostatné občianske organizácie, ochranárske združenia, kultúrne a vedecké ustanovizne, školy, pedagógovia, celý tretí sektor, občianska spoločnosť. To sme fakt spokojní s tým, čo sa tu deje ? Prečo si nezoberieme príklad z mesta Poprad, z mesta boja za slobodu a demokraciu, kde miestna občianska platforma „Poprad za demokraciu“ už celý rok organizuje občianske protesty na pravidelnej báze (už ich bolo 26) a neúnavne dýchajú do pahrieb NÁDEJE a SLOBODY. Prečo sa k nim nepridáme, prečo s nimi nespojíme sily (V JEDNOTE JE SILA!) a v spoločnom šíku po celom Slovensku nevyjadrujeme svoj postoj a nebojujeme voči tomu, čo sa tu deje ? Tu vonkoncom nestačí vyhlasovať nejaké štrajkové pohotovosti (čo to je štrajková pohotovosť ?) a vydávať nesúhlasné stanoviská a byť znepokojený. Už dávno mali byť (ako v r. ’89) všetky divadlá a kultúrne ustanovizne v ostrom štrajku, rovnako školy (vysoké), pedagógovia a vlastne my všetci, ktorých sa toto bytostne týka.

A hlavne „opozícia“ by sa už mala konečne zobudiť a predovšetkým spojiť sa (V JEDNOTE JE SILA!) a nehrať len na vlastnom politickom piesočku. A konečne sa otvorene, verejne na námestiach po celom Slovensku postaviť voči zlu a bojovať za túto krajinu. Aj to je práca opozície. A príčetné médiá a príčetní novinári by nemali chýbať. A v týchto zimných dňoch pekne prikurovať materiálmi z chaty v Čifároch – celkom slušná munícia (dúfam, že nevyšumí ako časom Kočnerova Treema)…

Tu už nejde o fazuľky. Ale o to kde byť, ako byť a s kým byť. O to, aby nás slušných a príčetných ľudí neťahal súdruh preceda so sebou, aby nás nevytrhával z civilizovaného sveta morálky a západnej kultúry a hodnôt…

A záleží len a len na nás všetkých, či mu to dovolíme, či si slobodu, demokraciu, právny štát ubránime, či sa postavíme na obranu nášho videnia sveta, sveta a krajiny, v ktorej žijeme a (ešte) chceme žiť…

Lebo ako vravievali Julo Satinský s Milanom Lasicom – pozde riť biť, keď sa posrala…