nemezis

Môže byť dôvodom toho, že si už tridsať rokov rokov volíme iliberálnu nacionálno-autoritatívno-oligarchickú demokraciu v podobe Vladimíra Mečiara, či jeho klonu Roberta Fica to, že samotný liberalizmus svojim dôrazom na dodržiavanie ľudských práv a občianskych slobôd vytvoril miesto pod slnkom aj pre hore spomenutý extrém ?

Ukryť sa za všeobecnú krízu liberálnej demokracie by pre nás bolo najmenej bolestivé a najmenej nedôstojné, urobili by sme len to, čo už mnohokrát v minulosti, keď sme slobodu rozhodnúť o sebe vždy delegovali na iných, v devätnástom storočí to boli Maďari, počas prvej republiky Česi, počas vojnového slovenského štátu Nemci, do roku 1989 Rusi. Tu sme trafili klinec po hlavičke, keďže sme nikdy v minulosti neriešili svoje veci sami, máme to zapísané v našej národnej DNA.

Aby nám zostal aspoň kúsok sebaúcty, odmietnime aspoň fakt, že zaviesť na Slovensku západný typ liberálnej demokracie nie je nemožné, ako zaviesť ho do islamských krajín na Blízkom a Strednom východe.

Z krajín V4 ako prvý prehodil kormidlo Viktor Orbán, ktorý prehral voľby v rokoch 2002 a 2006, keď pochopil, že sa ako liberál nikdy nedostane k moci, stal sa z neho konzervatívny nacionalista, tento cynický kalkul mu dokonale vyšiel a v roku 2010 vyhral už voľby v novom drese a s agendou radikálnej pravicovej strany Jobbik.

Poďme späť na Slovensko. Začiatkom deväťdesiatych rokov z hlbín iracionality vystupuje primitívny nacionalizmus, ktorý zažíva doslova národný orgazmus, neskôr v spojení s neoboľševizmom, priamym potomkom mladých komunistov, ktorí sa stihli pretransformovať na sociálnych demokratov.

Prečo so nazval nacionalizmus primitívnym ? No preto, že sme ho zažívali a zažívame v tej najhrubšej podobe, či už k slovenskému jazyku, k slovenským dejinám, či slovenským zvykom a tradíciám. Reprezentujú ho politickí loptoši ako Danko, Taraba, Kuffovci, Šimkovičová, Fico, Blaha, Matovič Kotleba, Uhrík, Harabin a iní.

Niektorí poznáte baladu Karla Kryla „Od Čadce k Dunaju počuť clivú nôtu, hranicu stavajú s ostnatého drôtu…“. Keď nacionalizmus dokončil plot s ostnatého drôtu medzi Čechmi a Slovákmi, začal stavať stovky podobných plotov vo vnútri našich myslí a rozdelil nás na dobrých Slovákov a tých druhých. Spojenie dvoch dovtedy nezmieriteľných prúdov, teda bývalých komunistov a bývalých ľudákov sa nám dodnes nepodarilo prekonať, čoho dôkazom je terajšia vládna koalícia. Má podobu nenávisti, nenávisti voči Amerike, voči Západu, voči ženám, o čom sme sa presvedčili aj v návrhu nových trestnoprávnych kódexov, voči inakosti.

Liberalizmus na Slovensku a to celkom prirodzene nenašiel spojenca ani v cirkvi, ktorá liberalizmus chápe ako protikresťanskú filozofiu, ničiacu kresťanské hodnoty.

Táto neobolševická a neoľudácka čvarga , ktorá devastuje našu prítomnosť, ničí tým našu budúcnosť nám hovorí, že Slovensko je krajinou, nad ktorou slnko nezapadá a drží sa do značnej miery skreslených, alebo úplne vymyslených mýtov o Jánošíkoch, Svätoplukoch a statočnom národe, ktorý tisíc rokov bojoval za svoju svojbytnosť. Je pravdou, že občas síce bojoval, ale pomlčme radšej na ktorej strane.

Pokým komunisti a ľudáci vidia svoje vzory v osobách ako Tiso, Tuka, Mach, Bacílek, Husák ,Šalgovič, Lenárt, Mečiar, či Fico, liberáli ich vidia v osobách ako Milan Rastislav Štefánik, Vavro Šrobár, či Milan Hodža.

Som presvedčený, že svoj vzťah k rodnému Slovensku vyjadríme najlepšie tým, že si o ňom a o nás Slovákoch budeme hovoriť pravdu a začneme tým, že sme v minulosti naozaj neboli obzvlášť statočným, bojovným národom, že našou prvoradou ambíciou mnohokrát v histórii proste prežiť a že pre svet sme oblasťou, ktorej sa hovorí flyover country, čo vo veľmi voľnom preklade znamená krajinu, kde nepristávajú významné letecké linky. Zatiaľ dovtedy, kým naozaj nezatúžime po slobode a nenadobudneme odvahu rozhodovať sami o sebe, v rámci elitnej európskej spoločnosti.